30. 8. 2012 alebo Zážitky I

V Pondelok sa môjmu priateľovi konečne uráčilo dôjsť a oslobodiť ma od mojej samoty. Hurá! V utorok sa mala vrátiť mamka. Aj sa vrátila. Už z autubusu však volala, či neprídem za ňou do RK, žeby vystúpila skôr a šli by sme vypátrať tú sushi reštiku, na ktorú sme natrafili v letákoch ešte v júni. To znamenalo zavolať mechanikovi, či to naše autíčko, ktoré práve v tých dňoch vykazovalo kontrolkou odchýlku od normálneho stavu, zvládne. Kladná odpoveď ma teda primäla sadnúť do auta a cestovať za matkou. 

 

Sushi utorok

Stretli sme sa rýchlo, napodiv aj rýchlo zaparkovali a po prejdení takmer celého centra mesta a opýtaní sa dvoch ľudí, nám až pán policajt vedel povedať, ktorým smerom sa máme vybrať. A veruže sme dobre urobili, lebo to bola reštika zastrčená na okraji, kam by sme hádam ani nešli. Takže sa nám potvrdilo to "pomáhať a chrániť" ako majú teraz nalepené na autách.

Reštiku sme teda našli, usadili sa, aj keď sme sa chvíľku nevedeli rozhodnúť, či von alebo dnu, ale keďže to bolo tak od ruky a nikto tadiaľ veľmi nechodil, ostali sme von. Dali sme si Miso polievku (vývar z rýb s tofu a riasami, ale záleží od reštiky), ktorá mame nechutila, ale zjedla ju. Ja som najprv povyjedala tofu, ktoré mi nechutilo ale zvyšok bol dobrý, keďže som už vedela čo za chuť mám čakať. Druhé prišlo sušiiii. A čašníčka, ktorá tou svojou lámanou slovenčinou zo seba dostala pokyny. Ukázala na misku "Das soju,wasabi, pomiesaj!".

Nám skúseným, ale nebolo treba ani vravieť. A pustili sme sa do toho. Mama najprv pojedla celú zeleninovú oblohu, takže som chytro skryla tie umelé kusy trávy, ktoré tam boli, lebo by si nevšimla, že sú umelé a zjedla by ich. A potom sushi.

Chobotnica bola ako kus gumy, aspoň už viem, že si ju nemám viac dávať. Krevetu som veľkoryso prepustila mame, rovnako aj surimi tyčinku (tú vec by nemali na suši vôbec dávať, podľa môjho názoru), a podelili sme sa o sépiu (mňam, mňam, ešte chcem!), tuniaka (o ničom ako vždy, ale možno som zatiaľ len nemala šťastie) a lososa (klasika). Ryža bola akurát a vyzeralo to úžasne, aj chutilo.

Aspoň vieme, kam nabudúce pôjdeme, keď dostaneme neuhasiteľnú chuť na surové ryby. A ľudia, na záver prišla pozornosť podniku - vyprážané banány v mede. To bolo ako sen, zjedla by som ich aj tisíc (ináč skvelý nápad ako sa zbaviť starých banánov). Och teraz keď tak o tom píšem, hneď by som si znova dala nejakú surovú rybu.

Výlet sme zavŕšili čokoládou v čokoládovni, nákupom a cestou domov. Beautiful day.