Okrem kníh som si povedala, že seriály, ktoré začínajú vysielať opäť v septembri (a kukám ich celkom dosť) mi nebudú stačiť. Aby som tak nestrácala čas čakaním na ďalšiu, pozerám pomedzi to seriály iné, dohromady ich mám 11, čo si myslím, že je úctihodný počet. A okrem toho nerobím nič. Takmer a do písmena. Sem tam skočím na nákup, keď už je stav "komôrky" kritický a keď viem, že by som na desiatu musela mať len dobošku a horúcu čokoládu z automatu, čo veru nie je bohviečo.
Aspoň som si konečne ako tak zvykla na školu a na všetko tu, aj keď stále nemôžem povedať, že by sa mi tu nejako extra páčilo. Teda, škola je fajn, spolužiaci tiež, ale akosi mi je stále smutno za jednou osobou. Ja viem, že by som sa konečne mala vzchopiť a začať poriadne žiť aj tu, ale nejako sa mi proste nechce. O to viac si potom užívam tie chvíľky keď som s ním. Pretože tieto rána stoja za veľké nič a ani náhodou sa nevyrovnajú tým s ním. Neviem sa dočkať začiatku decembra, kedy konečne poletím (lebo ja sa budem tak ponáhľať, že poletím) domov a budem doma, budem s ním!! Kedy len budem chcieť a nebudem musieť cestovať 5 hodín.
Asi nie som človek stvorený na cestovanie, alebo som proste človek, ktorý bez lásky nie je sám sebou. Ale to je pravda, to si uvedomujem. Hlavne, keď už som na ňu čakala tak dlho a teraz toto... na zaplakanie, ale nič iné mi neostáva ako to už vydržať do konca roka a potom sa uvidí. Bude veľké finále a ja sa len modlím, aby som porobila skúšky ako najlepšie viem a mohla ísť inde, alebo aby to už osud nejako zariadil a ja som sa nemusela takto umárať kadejakými debilnými myšlienkami.
Náš semester sa vďakabohu konečne blíži ku koncu. Ako prváci nemáme mesačnú prax pred vianocami a niekoho našťastie nenapadlo nastrkať nám tam ešte výúčbu, takže podľa všetkého, sadnem siedmeho na vlak a do troch kráľov (dúfam, že žiadny chytrák nedá skúšky skôr) sa z domu pohnem minimálne. A potom začne peklo. Keď si teraz uvedomím, koľko toho neviem, ako na to kašlem a koľko toho bude potom, je mi normálne zle. Ale aspoň viem, že v tom nie som jediná, pretože moja spolubývajúca je na tom rovnako. Zabijeme sa, keď proste radšej spíme ako by sme sa mali učiť? :)
Aspoň som sa zmierila s tým nulovým študentským životom. Fakt je to len škola, spánok a sem tam, keď sa premôžeme tak aj to učenie... a potom zase spať, vstať a zase škola a tak stále dookola. Neviem, či to len my sme také odvalené, alebo to tak majú aj viacerí študenti. Bohvie. Každopádne, teraz sily mám, spali sme štyri hodiny po škole, idem sa skúsiť niečo naučiť. Nech nie som úplný tĺk ako vraví moja mama.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára