“Dala by som čokoľvek, keby na miesto toho, aby
som bola stosedemdesiatpäť centimetrov vysokou princeznou s plochou
hrudou, som mohla byť stošesťdesiaťpäť centimetrovým normálnym dievčaťom
s prsiami. ČOKOĽVEK.”
Názov: Denník princeznej
Originál: The Princess Diaries
Autor: Meg Cabot
Vydalo: IKAR, 2001, 231 strán
Séria: Denník princeznej ¤ 1
Mia je celkom normálne 14 ročné dievča, ktoré má síce kopu mindrákov kvôli svojmu výzoru, no zato má dobrú kamarátku Lilly, s ktorou ju spája pevné puto už od detstva. Po problémoch v škole a s mamou sa jej jediným dôverníkom stáva denník, do ktorého si zapisuje všetko, čo sa okolo nej deje. Jej život sa však absolútne zmení, keď sa dozvie, že jej otec je knieža a ona princezná, následníčka trónu. Aj napriek tomu, že sa novinku snaží Mia držať v tajnosti, nevyjde jej to a jej tajomstvo sa dostane von.
Keď sa to tak vezme, táto kniha má už viac ako desať rokov a myslím, že sa stále pohybuje medzi mladými a stále sa číta. Možno je to knihou, možno autorkou, ktovie. Ja osobne som na princeznú narazila náhodou v knižnici, v tých "mladých" rokoch to bolo niečo úžasné, čo ma dokázalo vytrhnúť z vlastného sveta a na chvíľu sa ponoriť do iného sveta, života, odpútať sa od všetkého. Keď som teraz túto knihu čítala po pár rokoch znova ma uchvátila. Neviem či je to mnou, alebo knihou, ktovie.
Mia je stále tak trochu šľahnutá, Lilly mi sem tam ide na nervy, Borisovi by som ten sveter z nohavíc vybrala najradšej aj ja a zavrela ho do kabinetu. Tina sa mi zdá strašne sympatická, Lars ako osobný strážca má svoje čaro a Michael, ach Michael. Do toho som spolu s Miou na smrť zamilovaná. Kto by nebol.
V prvej knihe sa Mia dozvie, že je následníčkou trónu v malej krajine a že po smrti jej otca to bude práve ona, ktorá nastúpi na trón. Mia spočiatku nevie, či je schopná niesť takéto bremeno, nakoniec sa však podvolí. To však znamená každý deň navštevovať starú matku, ktorá jej dáva hodiny dvornej etikety - no samé hlúposti. Och stará mama, má ako postava svoje čaro, ale skutočne dokáže byť niekedy na nevydržanie (radšej som mala tú filmovú).Tučný Louie a Rommel sú osobitnou kapitolou a myslím, že na to, že sú to len vedľajšie postavy a vlastne zvieratá, tak sa im tam venuje dosť času. Hlavne Louiho žraniu ponožiek a Rommelovmu traseniu. Samostatnou kapitolou je tiež Miina matka, s ktorou Mia žije sama a ktorá jej takisto v posledných dňoch pripravuje samé prekvapenia.
Mia má teda na svoj vek problémov, noviniek a zodpovednosti až až, aj napriek tomu je to všetko poňaté s humorom, ľahkosťou a asi preto je to moja obľúbená kniha. Číta sa ľahučko, takmer sama, strany sa obracajú jedna za druhou a človek si ani nevšimne ako a prečíta celú knihu.
Ja dávam Mii bez výčitiek najvyššie hodnotenie, pretože vďaka nej sa dokážem perfektne odreagovať.
Súčasť projektu:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára